Nič iné, len spomienka

Autor: Nela Mozsárová | 1.5.2012 o 20:47 | (upravené 1.5.2012 o 21:07) Karma článku: 22,76 | Prečítané:  2366x

Je prvý máj, pekný, už letný deň. Naviac sviatočný, všade je nedeľné ticho, hoci nie je nedeľa. Ráno zomrela pani Váňová. Zomrela v mojej službe, s jej životom i smrťou som mala dočinenia len náhodou.Neliečila som ju, bola jedna z mnohých pacientiek, ktoré ostali na oddelení i vo sviatok. Videla som ju dvakrát v živote, prvýkrát živú pri rannej vizite, druhýkrát mŕtvu o chvíľu neskor. Tak, ako som ju neliečila, i pri jej smrti som asistovala hlavne administratívne. Podpisom som povrdila, že zodpovedám za správnosť údajov na liste o obhliadke mŕtveho, na cestu na patológiu som ju vybavila sprievodným listom k pitve. Jej smrť ma zamestnala oveľa viac ako jej život.

Pani Váňová mala manžela, ktorému bolo treba smrť manželky oznámiť. Na úmrtí pacienta je to najhoršie. V karte telefónne číslo na pevnú linku, starý pán asi nemá mobil. Manželia museli byť bezdetní, o deťoch nikde nie je zmienka. Starší ľudia, ktorí majú deti, majú zvačša i mobily. Deti chcú, aby mali mobily, aby sa s nimi dalo ľahšie spojiť, deti mobily zvyčajne vyberú, kúpia, naučia aspoň prijať hovor, prečítať esemesku. Naviac, deti (ktoré už v tomto veku rodičov dávno nie sú deťmi) udržiavajú záujem starého človeka o svet, povzbudia ho k zvedavosti, mobil je vo svete starého človeka novinka, neznáma vec, nevzbudzuje vždy doveru, ale posobí ako spojenie so súčasnosťou, vzbudzuje zvedavosť ako novo objavený druh hmyzu. Manželia Váňovci ale nemajú deti, pán Váňa nemá mobil, má pevnú linku spoločného trvalého bydliska, starosvetsky.

Zavriem dvere na sesterni, nechcem, aby ma rušili. V hlave si sformulujem vetu, nezabúdam, ako som sa z telefónu o smrti otca dozvedela ja. Pán Váňa je milý pán, povie mi sestrička chvíľu predtým, vidím, že na oddelení bol obľúbený. Nerobím to rada, ale nemožem to odkladať, ťažko nesiem predstavu, že pán Váňa sa možno teší z pekného počasia, chystá sa navštíviť manželku, plánuje si deň. Hoci by som rada odložila, neodkladám, vytáčam číslo, nikto nezdvíha. Rozmýšľam, čo pán Váňa robí. Možno nerobí vobec nič, ale predstavujem si, ako ide na záhradu, netuším, či má záhradu, ale ak má, v tento pekný deň by do nej iste išiel. Veľmi sa mu chcem dovolať. Skúšam každú chvíľu, zdá sa mi, že uplynulo už veľa času, hoci prešla len hodina, vedomie, že pán Váňa nevie o smrti manželky, ma bolí, hoci hodina nie je dlho. Viem, že skor či neskor príde, veľmi pravdepodobne príde na návštevu, nechcem, aby sa to dozvedel náhodou, na druhej strane iracionálne verím, že to už akosi vie, ktosi mu to povedal.

Pani Váňová nie je prvá pacientka, ktorá zomrela v mojej službe, hoci ich nie je ani mnoho, na psychiatrii je smrť výnimočná. Nerobím to ani prvýkrát, ale prvýkrát to hovorím manželovi a uvedomím si, že deťom sa to hovorí ľahšie. Naposledy to boli súrodenci, brat a sestra, povedala som im o smrti mamy, ale akosi to tak nebolelo. Samu ma prekvapí, aká som z predstavy pána Váňu smutná. Nakoniec zavolá sestrička, príďte, je tu pán Váňa. Čo mu povedali sestričky? Prišiel na návštevu, iste chcel za manželkou, vedel, v ktorej izbe má posteľ, čo mu povedali? Čo si myslí pán Váňa, keď má počkať, Počkajte na pani doktorku, povedali mu asi. Ponáhľam sa, vonku je krásne, zo svojej miestnosti na oddelenie prechádzam cez dvor, je slnečno, teplo. Nikdy som pána Váňu nevidela, hneď ho ale poznám, na prvý pohľad nie je pacient. Pozriem sa naňho, musím to povedať rýchlo, zlé správy treba povedať priamo a bez dlhých úvodov, uvedomím si, že mu podávam ruku skor, ako čokoľvek poviem, čo by som nemala, najprv povedať, až potom podať ruku, pomyslím si, ale neskoro. Neviem, či to pán Váňa už vie, či to už pochopil. Sú to zlomky sekundy, akési ľudské prepojenie, hoci myslím, že pánu Váňovi som ukradnutá, v tvári mu vidno strach, na poslednú chvíľu vidím, že vie, že sa stalo niečo hrozné. Spomeniem si na moment, keď mi volali o otcovej smrti, tiež rýchly pocit, že viem, prečo volajú, viem to akosi skor, ako si to uvedomím. V zlomku sekundy podám ruku a teraz to už poviem, pani zomrela, dnes ráno o desiatej, videla som ju na vizite. Vidím, že táto správa vzbudí rýchly záujem, videla som ju naposledy ešte po manželovi, mám pred ním tento náskok, "A, aká bola?" spýta sa pán Váňa, v jeho hlase zrazu niečo veľmi živé, čo sa hneď stratí. Odpovedám, a on opakuje "To je hrozné, to je hrozné." Bezradný, Čo mám teraz robiť? pýta sa, sestričky mu povedia, teraz to bude chvíľu pragmatické, vyplniť, podpísať, zatelefonovať. Položím ruku na rameno, ale cítim, že zbytočne, že moja snaha je nanič, pán Váňa je ponorený v smútku, ja s tým nemám nič spoločné. Pán Váňa je milý človek, nie všetci príbuzní sú milí, prečo by boli, príbuzní sú ľudia, takí aj iní, ale pán Váňa je milý človek a v tejto chvíli úplne sám.

 

Odchádzam z oddelenia a prvýkrát v živote pri práci plačem. Prejdem cez dvor, je mi na nevydržanie smutno.

Je prvý máj, pekný, už letný deň. Život ide ďalej, bola som na večernej vizite, sestričky zdravia, prajú pokojnú službu. Moj smútok sa tiež už rozptýlil.

Čo dnes večer robí pani Váňová, nikto nevie. Ale premýšľam, čo robí pán Váňa. V tento prvý máj, pekný, už letný deň. Predstavujem si, že sedí na stoličke, v tme, nepremýšľa, trápi sa.

Meno je, samozrejme, zmenené.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?