Chodím s autistom

Autor: Nela Mozsárová | 23.4.2012 o 0:07 | Karma článku: 18,23 | Prečítané:  3507x

Inšpirovaná článkom O autizme s láskou som sa rozhodla tiež napísať o autizme s láskou, avšak láskou nie rodičovskou, ale partnerskou. Mojmu partnerovi, s ktorým takmer štyri roky žijem a zdieľam radosti a starosti každodenného života, bol v detstve diagnostikovaný autizmus.

Poďme po poriadku. Bolo na prvý pohľad jasné, že to nie je štandardný človek. Netvrdím, že posobí "ako blázon", skor ako "čudák". Prvé rande je aj aj pre zdravého situácia náročná, ale na mojom partnerovi, hovorme mu Filip, bolo vidieť, že je mimoriadne nervózny. Všimla som si, že sa mu chvejú ruky. Posobil veľmi napato a trochu zmatene. Povedali sme si, že pojdeme do Indickej reštaurácie, vonku práve začínalo pršať. Bez dáždnika sme sa dlho motali ulicami a hľadali reštauráciu. (Mne najviac vadilo, že mi zmoknú vlasy a s mokrými vlasmi nie som dostatočne pekná.) Nakoniec sme ju nenašli a jedli sme inde. V reštaurácii sa nám darilo udržať rozhovor, jednak sme našli spoločné témy (veď z tohto prvého rande vzišiel, nakoniec, náš vzťah), jednak na Filipovi bolo vidno, že sa veľmi usiluje. Stretnutie preňho bola evidentne práca. Len čo sme dojedli, navrhol, aby sme zaplatili a šli. Dodnes si pamatám, aké to bolo pre mňa prekvapenie, pretože som mala dovtedy pocit, že je všetko v poriadku a dokonca, že sa Filipovi páčim. Predstavovala som si, že po jedle sa porozprávame, možno pojdeme niekde inde. Nikam sme nešli, odviezla som Filipa domov, keďže ja som bola autom, rozlúčili sme sa a bolo. Vzhľadom k tomu, že dnes spolu žijeme, je jasné, že sa mi páčil a chcela som ho vidieť znovu. Na druhej strane sa táto príťažlivosť miešala s istou opatrnosťou, keďže som mala pocit, že "niečo nie je v poriadku" a naletieť nejakému "bláznovi" som fakt nechcela.

Pracujem sama s ľuďmi duševne chorými a čo to o týchto veciach viem. "Diagnostikovala" som si Filipa ako veľmi úzkostného a povedala si, že uvidím. Slovo dalo slovo, vídali sme sa ďalej a nastal deň, či vlastne noc, keď Filip u mňa po prvýkrát spal. Ráno sme odchádzali z bytu do práce a ja som videla, ako Filip berie nejaký liek. Rozsvietila sa mi kontrolka. Na otázku, čo sú to za lieky, odpovedal, že "si potrebuje upokojiť nervy". Ako vravím, niečo o týchto veciach viem, vzala som mu teda ampulku z ruky a prečítala si názov štandardného antidepresíva. Keďže viem, že antidepresíva sa často dávajú na úzkostné poruchy, zapadlo to do mojho obrazu a upokojila som sa. Ďalej som sa od Filipa dozvedela, že v lete mal obdobie, keď mal niekoľko krát tachykardiu (zrýchlený tep), bál sa, že má choré srdce, podstúpil kardiologické vyšetrenie, ktoré žiadnu poruchu nepreukázalo. Nakoniec stanovili diagnózu úzkostnej poruchy, čo súviselo aj s tým, že Filip mal práve ťažké obdobie, menil zamestnanie a čakalo ho sťahovanie. Predpísali mu antidepresíva (štandardná liečba týchto porúch). Toto vysvetlenie bolo úplne uveriteľné a konzistentné.
Niekedy v tom období mi Filip povedal, že v detstve bol považovaný za autistu. Keďže napriek svojej zvláštnosti je Filip dnes schopný celkom normálneho samostatného fungovania, a už vtedy som vedela, že je schopný aj "normálnej" medziľudskej interakcie, trochu som o tom pochybovala. Viem, že autizmus sa diagnostikuje čoraz viac  a často sa touto diagnózou "plytve". Naviac, Filip nevyrastal na Slovensku a "na západe" je autizmus ešte viac v móde. Predpokladala som teda, že bol asi trochu bojazlivé dieťa, ktoré hneď "onálepkovali" ako autistu. Zároveň som však poznala aj mnohé z Filipových drobných rituálov, ktoré síce nijako neobmedzovali jeho každodennosť, ale veľmi na nich lipol. Tiež sa v niektorých náročnejších spoločenských situáciách nevedel zachovať "primerane", nebol takmer vobec schopný nezávaznej konverzácie - "small talk" mu fakt nešiel. Keď po prvýkrát prišiel na návštevu k mojim rodičom, po úvodnom podaní ruky si sadol okamžite za mamin klavír a začal na ňom hrať. Medzi mojimi kamarátmi bol veľmi nesvoj a ľudia sa ma niekoľkokrát spýtali, prečo "vobec nerozpráva". Stále nosil tie isté topánky a nedal sa presvedčiť, aby si kúpil nové. A tak podobne.
Pri jednej z návštev Filipovej rodiny a jeho rodného mesta sa rozhodol ísť k svojmu psychiatrovi a dohodnúť sa na vysadení liekov, pretože sa cítil dlhší čas dobre. Išla som s ním, a kým som čakala pred ordináciou, mala som v rukách Filipovu zdravotnú kartu. Podľa záznamov lekárov z jeho detstva bolo jasné, že Filip, napríklad, veľmi dlho nerozprával. Veľmi zle toleroval zmeny, takže keď sa rodina presťahovala, predstavovalo to vačší zásah do života ako narodenie mladšej sestry. Mal svoje tajné hry, napríklad sa bláznivo krútil okolo drevenej paličky a vydával pritom hlasné nezrozumiteľné pazvuky. Bola to jeho najobľúbenejšia hra, ktorej pravidlá - sám si ich vymyslel - mi neskor podrobne vysvetlil. Mama mu ju zakazovala vzhľadom k tomu, že posobil "ako blázon", Filip si ale vždy našiel miestočko, kde sa jej mohol nerušene venovať. Pre jeho nízku toleranciu zmien nemohla rodina cestovať. Že neexistuje Ježiško, mu musela mama prezradiť v jeho desiatich rokoch, keď to začínalo byť trápne - a Filip jej nechcel veriť. A tak podobne. Zo záznamov v karte a z toho, čo mi neskor Filip rozprával, som uverila, že bol "skutočne" autista.
Filip neabsolvoval "normálnu" základnú školu, ale "špeciálnu". Bol vždy nadaný na matematiku, ale sociálne nebol schopný chodiť do školy so zdravými deťmi. Na strednej škole mal zvláštny učebný plán, napríklad písomky smel písať sám, aby ho prítomnosť ostatných detí neznervózňovala, a nemal ich časovo obmedzené. Nikdy ho nezaujímala "zábava", nechodil na "parties", nikdy sa neopil, ale mal niekoľko veľmi hlbokých koníčkov, napríklad si vypracoval veľmi podrobnú Mendelovu sústavu prvkov, do ktorej vpísal vlastnosti všetkých chemických elementov (má ju dodnes v rodičovskom dome na stole), maľoval katedrály alebo písal do zošitov rukou filozofické knihy (tiež ich má uložené doma v skrini). Vyštudoval fyziku, na škole si našiel aj niekoľko málo kamarátov. Stal sa doktorandom teoretickej fyziky, dokončil doktorát, mal svoj prvý vzťah s kolegyňou, tiež fyzičkou. Potom si našiel miesto na zahraničnej univerzite, a neskor sa pracovne dostal do "Československa". Vo svojom úzko špecializovanom odbore sa mu darí veľmi dobre. Dokonca rád a veľa cestuje. Praktický svet ho veľmi nezaujíma, má veľmi staré auto a nové nechce, nechce hypotéku ani iphone, dlho dokonca mobil vobec nemal. V každej voľnej chvíli rieši fyzikálne rovnice, ktorým ani za mak nerozumiem. Ale okrem toho je milý, pozorný, rád varí, bicykluje sa a chodí na túry.

Bezpochýb, Filip mal predovšetkým šťastie. Duševné choroby sú často nepredvídateľné a nie každý autista sa dostane tak ďaleko ako Filip. Okrem tohto šťastia "od pána Boha" mal Filip šťastie na rodičov a školy, ktorí a ktoré jeho "inakosť" rešpektovali. Dali mu priestor s jeho zvláštnosťami pracovať a začleniť sa medzi "zdravých". Filip má 4 súrodencov a rodičov, s ktorými som sa nikdy nerozprávala o tom, aké pre nich bolo mať "postihnutého" súrodenca či "postihnuté" dieťa. Mala som však vždy pocit, že ho nevnímali ako "postihnutého", pristupovali k nemu úplne "normálne" a zároveň tolerovali jeho "inakosť". Ešte raz zdorazňujem, že bez veľkej dávky šťastia to mohlo dopadnúť celkom ináč. Ale dopadlo to dobre.

Ak ste partnerkou takéhoto "autistu", je mnohé, čo nikdy nebudete mať. Nebudete v spoločnosti vystupovať so "sociálne zdatným" partnerom. Vačšinu času bude medzi ľuďmi mlčať, až to može byť nápadné. Niekedy položí otázku, ktorá vyznie ako vtip, hoci on ju ako vtip nemyslel. Keď pojdete do divadla, budete mu musieť povedať, čo si má vziať na seba. Nepojde sám vybaviť hypotéku. Praktické záležitosti budete mať vo vlastných rukách. Romantické konvencie sa musí naučiť. Konkrétne asi až v druhom roku vzťahu som začala dostávať kvety a darčeky. Mnohé si musíte jednoducho "vypýtať", či upozorniť, že "sa to tak má". Na rozdiel od mnohých iných autistov nemá Filip problém s fyzickým kontaktom s blízkymi ľuďmi.  Avšak ak ho chce objať niekto menej známy, napríklad moja kamarátka pri rozlúčke, alebo dokonca konvenčne pobozkať na líce,  nie je mu to príjemné.

Ťažko povedať, čo partnerstvom s takýmto mužom "získate", pretože nemožno paušálne opísať všetky dobré vlastnosti "autistov". Ako každý človek, každý "autista" je iný. Za seba a Filipa však možem povedať, že mám veľmi oddaného muža. Inteligentného, spoľahlivého, svojim sposobom vtipného, s rovnakými koníčkami, aké mám ja. Rovnako ako Filip, mala som šťastie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?